Ako si žijeme s diabetesom typu 1

Je ľahké si to vyskúšať, sám som sa pichol 4, 6 a 8 milimetrovou ihlou.

Strach je dôležitý faktor. 4mm ihla nevyzerá hrozivo, no na prvý pohľad sa dá odlíšiť od tých väčších, ktoré rozhodne obavy vzbudzujú. Bavíme sa o milimetroch a zdá sa to byť zanedbateľný rozdiel - no nie je. Jedenkrát som omylom vylovil zo škatuľky 6mm ihlu, ktoré sme dostali po prepustení z nemocnice, nasadil na pero a vpichol, okamžite som počul výčitku "oci, toto bolelo".

Samotná dĺžka ihly nemá vplyv na bolesť^[2], dôležitejšie faktory sú hrúbka, ostrosť a povrch ihly^[3].

Na balení ihiel sa okrem dĺžky uvádza aj jej hrúbka. Pre spomenuté D91980 Wellion MEDFINE plus Penneedles 4 mm je to 0,23mm (32G), čo je najmenšia hodnota akú som na našom trhu objavil.

Ako minimalizovať riziko bolesti^[4]:

Myslím, že v každej ambulancii zdôraznia, že inzulín sa pichá do podkožného tkaniva, a vpich až do svalu je nesprávny. Takýto vpich má za následok väčšiu bolesť, a oveľa rýchlejšie vstrebávanie, čo má za následok rýchlejší pokles krivky glykémie a kratšie pôsobenie inzulínu v tele.

Štúdie dokazujú, že hrúbka kože človeka nezávisí od veku, pohlavia ani BMI^[5] v takej miere, aby bolo potrebné podľa týchto faktorov upravovať dĺžku ihiel. Faktom je, že 4mm sú postačujúce tak pre deti ako dospelých^[6].

Z ambulancie diabetológa vždy odchádzame vyzbrojený alkoholom na dezinfekciu miesta vpichu. Cynik vo mne sa usmeje, keď si spomeniem na inštrukcie, že sterilné ihly po rozbalení mám len tak nechať 3 a viac dní oxidovať v nesterilnom prostredí školskej tašky.

Čím je ihla tenšia tým skôr sa opotrebuje. Tenké ihly sú tiež náchylnejšie na prasknutie po opakovanom použivaní. To neznamená, že sa nezmenia vlastnosti každej modernej ihly už po prvom vpichu^[7].

Nie len v ihle zostáva biologický materiál, ale dostáva sa aj do inzulínovej náplne^[8], čo znamená, že zdielanie jedného pera medzi viacerými diabetikmi je neprípustné.

Častým problémom je vytvorenie vzduchových bubliniek v inzulíne. Tomuto javu sa nedá vyhnúť ani pri výmenách ihiel, no ponechanie ihly na pere, ktorá umožňuje vzduchu prenikať do vnútra zásobníka tomuto javu napomáha. Pri tom bublinky vzduchu nie sú zanedbateľným zdrojom problémov^[9] a je potrebné ich pred aplikovaním inzulínu odstrániť.

Občas sa stane, že po vpichu vytečie čast inzulínu spať na pokožku. Tento jav nemá spojitosť s dĺžkou ihly^[10], ale so spôsobom a miestom podania.

Pokiaľ by som bol lekár a predpisoval ihly pre diabetikov, uvedomoval by som si riziko spojené s rýchlejším opotrebovaním 4mm ihiel. Odporúčať pacientom častejšiu výmenu ihiel by bolo spojené s vysvetľovaním, prečo u nás zdravotná starostlivosť o detí nie je plne hradená zo zdravotného poistenia a to by sa mi asi nechcelo. Iné vysvetlenie, prečo lekári na Slovensku predpisujú štandardne 6-8mm ihly, ktoré odporúčajú používať opakovane 9 až 21-krát, bez informovania o bezbolestnejšej a rovnako efektívnej 4mm alternatíve, nenachádzam^[11].

Výrobcovia ihiel v návode vždy píšu, že sa jedná o sterilný jednorázový materiál. Minimálne v Nemecku to pred zákonom^[12] znamená, že ak opakovaným používaním takéhoto materiálu nastanie poškodenie zdravia (zlomenie ihly, porušenie tkaniva, lipohypertrofia) za spojené náklady zodpovedá pacient. Aj preto si v Nemecku, žiadny lekár nedovolí tvrdiť, že jednorázové sterilné ihly sa majú používať opakovane. Pokiaľ to takto náš zákon nedefinuje (neviem), neznamená, že to je správne.

Stali sa mi už chyby pri pichaní a boli spôsobené:

Krvácanie po vpichu sa nám občas objaví, tak ako občas trafíme nerv a bolesť je silnejšia, tak občas trafíme cievku a vyvalí sa pár kvapiek krvi. Teória pravdepodobnosti hovorí, že čím hrubšia je ihla, tým je pravdepodobnejšie, že sa to stane, ale úplne sa tomu vyhnúť nedá. Je vhodné mať nablízku niečo čísté, čim kvapku utriem, to krvácanie je vždy slabučké.

Tak isto sa nám stane, že inzulín trocha vytečie, vždy ma to zamrzí, aj keď viem, že to je bežné. Zväčša to nemá za následok zhoršenie glykemickej krivky, ale občas, hlavne kým sme mali nízke dávky inzulínu (<10U) to vplyv evidentne malo. Napríklad, keď príliš silno držím riasu. Snažím sa tomu vyhnúť tým, že poctivo pomaly počítam v duchu do 10, niekedy 15 a nevyťahujem ihlu príliš prudko, aby nepôsobila ako pumpa.

Najvážnejšou komplikácou je zhrubnutie podkožného väziva. Nám sa zatiaľ len raz stalo, že miesto vpichu stvrdlo, na dotyk som vedel nahmatať, niečo ako guľôčku. Párkrát sme to premasírovali, na dotyk to bolo neprirodzené, ale nebolelo. Po pár dňoch sa rozplynula. Toto podľa mojich informácí nie je lipohypertrofia, ktorá trvale spôsobí oslabenie schopnosti tkaniva vstrebávať inzulín a ktorej sa dá vyhnúť správnou rotáciou miest a jednorázovým používaním ihiel.